Trochu teórie

   
   Prečo je to tak? Človek vníma svet obmedzene a skreslene. Zmysly vnímajú rozsahy vlnení, ktoré sú vzhľadom k tomu, čo vieme, že jestvuje, celkom nepatrné. Tieto nepatrné rozsahy sú navyše skreslené ilúziami. Myslenie človeka navyše prirodzene neupozorní na miešanie skutočnosti s predstavami. A tvor s takýmto vybavením si trúfa tvrdiť, že rozumie Bohu…

   Ako je potom možné, že človek sa v poznaní dostal dosť ďaleko?

   Vymyslel si takzvanú vedeckú metódu, ktorou dokáže rozšíriť rozsahy svojho vnímania a eliminovať veľa ilúzií či iných nedostatkov. V podstate ide o pozorovanie a experiment. Ide tam o to, aby to mohlo previesť nezávisle viac ľudí, aby to bolo opakovateľné, či aby sa experiment skutočne týkal toho, čo skúmame a tak podobne. To, čo sa podarí pozorovať a aj potvrdiť experimentom nazývame faktom. Práve poznanie faktov umožnilo ľuďom zostrojiť splachovací záchod či vesmírnu loď.

   Potom sú tu javy, pre ktoré nemáme k dispozícii fakty. Ide o javy, ktoré sú pre nás neznáme, nedostatočne spoznané alebo javy, ktoré síce poznáme, ale potrebujeme rekonštruovať minulosť alebo predpokladať budúcnosť. Napríklad chceme vedieť, ako sa stratili oriešky, či niekde sú, alebo treba kúpiť nové. Alebo či si máme zajtra vziať dáždnik. Alebo si ideme kúpiť letenku.

   Takáto oblasť sa pokrýva vierou. Je to čosi ako lešenie na stavbe. Nie je to samotná stavba, iba pomocná konštrukcia. Viera sa dotýka oblasti neznámeho. Čiže toho, o čom nevieme ako to je, bolo či bude. Veľmi dôležité je uvedomiť si, že akákoľvek viera je v princípe nevyvrátiteľná. Zvlášť pokiaľ sa týka metafyzických tvrdení. Aj keď niečomu neveríme, je to v skutočnosti viera, len má záporné znamienko.

Všimnite si rozdiel medzi dvomi nasledujúcimi vetami:

1. Boh existuje.

   (Takéto tvrdenie ignoruje vedeckú metódu. Človek to prehlasuje ako fakt. To by ale musel mať priame dôkazy svojho tvrdenia. Žiaľ aj v 21. storočí ešte nemáme jednoznačné relevantné fakty.)

2. Verím, že Boh existuje.

   (Toto je prístup vedeckou metódou, kedy človek pripúšťa, že ide o oblasť neznáma a teda jeho názor je len pracovnou hypotézou postavenou na poznatkoch, ktoré v živote nejako získal.)

   Určite sú mnohí, ktorí sa domnievajú, že nás táto problematika presahuje. Jednoduchým príkladom je večnosť. Nech o tom akokoľvek premýšľame, ako keby sme narážali na nejaké obmedzenie ľudského myslenia. My stále očakávame nejaké hranice a pritom sa stále dokážeme pýtať "A čo je za tým?" A čo bolo pred tým?" "A prečo?"

   Sémiotika, čiže náuka o znakoch, učí, že všetko, čo sa dá povedať, dá sa povedať jasne. Stačí sa držať vzorca:

A z hľadiska B znamená C.

    Takéto vyjadrenia sú potom ako jasné tak aj nekonfliktné. Pekným príkladom sú postupy v kriminalistike. Určite nie je potrebné takto formulovať každú vetu. Ale malo by to vyplývať z kontextu. Vtedy je to unitárske.

Príklad:

Po smrti človeka ide jeho duša do neba, do očistca alebo do pekla.

Takéto vyjadrenie je sporné, pretože nám chýbajú priame dôkazy.

Katolícka cirkev učí, že po smrti človeka ide jeho duša do neba, do očistca alebo do pekla.

   V takomto vyjadrení je použitý vzorec: A z hľadiska B znamená C. Vyjadrenie je jasné, presné a zároveň nekonfliktné.

Schéma logiky, ktorú využívajú mnohí unitári:

Viem

Áno, je to tak.

Nie, nie je to tak.

   Základnou podmienkou týchto vyjadrení je, že máme k dispozícii priame fakty, ktorými vyjadrenia vieme podložiť. Za týchto podmienok nepotrebujeme vieru. Načo vám je viera, že čítate tieto riadky? To predsa viete.

Neviem

Áno, verím, že je to tak.

Nie, neverím, že je to tak.

   Pre takéto vyjadrenia nepotrebujeme žiadne fakty. Možno máme nepriame fakty či indície a prípadne odhadneme pravdepodobnosť. Na to, či si aj zajtra spomeniete na to, čo teraz čítate, už vieru potrebujete. To predsa neviete. Nanajvýš to môžete odhadnúť.

Kritika unitárstva

   Unitárstvo býva kritizované, že je bezbrehé, skeptické či prázdne. Ale ak uvažujeme ako detektívi, tak pri skúmaní prípadu vzniku či zmyslu života druhu homo sapiens na Zemi sa ani v 21. storočí nedostaneme tak ďaleko, aby sme prípad mohli uzavrieť ako na súde. Stále nerozumieme napríklad večnosti a nekonečnu. Aj keď sa to možno mnohým ľuďom nepáči, vôbec to nemusí byť problém. Pretože nás to udržuje bdelými. Môžeme načúvať tradícii, vede, ostatným ľuďom a sledovať všetko, čo môže mať vzťah k prípadu.

   Pochybnosti tiež nie sú problém. Sú len druhou stranou mince s vierou. Čím mám väčšie pochybnosti, tým musím mať väčšiu vieru, keďže žiadne metafyzické tvrdenie predsa nemožno vylúčiť. Ten, kto tvrdí o sebe, že má veľkú vieru, má akoby mincu svojho presvedčenia otočenú tou krajšou stranou hore. Určite je to dobre a nie je to estetické hľadisko, ktoré je tu dôležité. Pokiaľ sa rozhodneme, že čosi uskutočníme, mali by sme všetko svoje vedomie sústrediť na vnímanie súvisiacich javov a podporujúce myšlienky. Pochybnosti predstavujú nekonštruktívnu záťaž a fakticky znižujú úroveň výkonnosti.

   Niekomu môže prekážať tiež chýbajúca pevná pôda učenia pod nohami v problematike náboženstva. Ale treba si uvedomiť, že v oceáne neznáma zatiaľ pre nás pevná pôda poznania skutočne nie je dostupná. Takže pocit pevnej pôdy, ktorý môžu učenia mnohých náboženstiev vyvolávať, je vlastne ilúziou, ktorú ponúka paluba lode. Unitárstvo má výhodu, že prípadné kolísanie plavidla unitárov nijako neprekvapí. Možno im bude nevoľno, ale budú rozumieť, čo a prečo sa deje.

   Problémom mnohých náboženstiev je, že miešajú fakty s predmetmi viery. Vzniká tak dezorientujúci močiar učenia kde sú veriaci úplne odkázaní na to, čo prehlásia ich autority, pretože sami si nevedia a ani nemôžu nič odvodiť ani overiť. Je to síce pohodlné, len sa nechať viesť, ale dôsledkom môže byť potom náboženská neschopnosť tolerancie či až dokonca neznášanlivosť, ktorá je, žiaľ, živá aj v 21. storočí.